Hodnota - kto si? (3) - Vnútorná hodnota

11.03.2017

Na to, že máme aj hodnotu vnútornú som došla v podstate nie tak dávno. Tak nejak divne som si to mýlila s hodnotou vonkajšou. Myslela som si, že keď budem milovať seba, keď sa zmierim s tým, ako vyzerám, ako sa správam, tak to je to pravé orechové. Že sa zmierim s tým aká som. Aj s tým, že som malá drzá papuľa, aj s tým, že som utiahnutý kozorožec, ktorý sa radšej rozdal iným, než by mal povedať NIE. Všetok strach pred tým, čo si o mne kto pomyslí, kto čo povie, či nebudem vyzerať ako sebec, ak odmietnem pomáhať, či niekoho náhodou neurazím, lebo mám na vec iný názor. Brďo, to boli iné časy.

Až prišla doba, že som zistila, že som ohnutá ako 80 ročná starena, lebo problémy iných ma gniavili, lebo som dovolila, aby na mňa mohlo byť naložené do bezvedomia, veď každý mi hovoril, aká som silná, ako všetko zvládnem. Tak som im nechcela brať ich názor, hoci sama som o svojej sile dosť pochybovala a stále som sa čudovala, kde ju ostaní vidia, keď ja si idem oči vyočiť a nič. Lenže časy sa menia a našťastie mám výborný pud sebazáchovy. Ten v zúfalstve, že som ho dosť dlho prehliadala pritvrdil a ja som sa dostala niekam inam. Skrátka ma raz ktosi hodil do pomyselnej vody učenia a povedal - plávaj. Skoro som sa utopila. Ale vďaka tomuto procesu som si uvedomila, že mi nepomôže nik. Len ja. A tak som začala makať na tom, aby som sa milovala. Pretože som pochopila, že kým sa nebudem, nemám šancu pomôcť inému. Potom to nie je o pomoci ale o sebazničení, o rozdávaní sa a zneužívaní, o budovaní si vlastnej hodnoty závislej na cudzej premennej. A to je dosť neistá hodnota, ktorá sa zosype ako domček z karát. Podarilo sa. Naučila som sa brať akú som. Občas ma ešte pochytí nespokojnosť, ale to už je ľudská vlastnosť, ktorá nám len ukazuje naše zrkadlo. Aj keď je dosť často kruté, je potrebné. Dôležité je, ako sa tým vysporiadať. S láskou alebo nespokojnosťou?

Lenže ako čas bežal, uvedomila som si, že to nie je ono. Že čosi tomu všetkému chýba. Cítila som obrovský vnútorný tlak, čosi chcelo von a ja som nevedela, čo. Tak sa začala moja cesta tarotového blázna, trpká, boľavá, únavná ale o to krajšia. Lebo po nej som pochopila mnoho vecí. Naštartovalo ma to úplne inde a konečne som pochopila, že nestačí sa milovať ako telo, ako osobu, ako celok, ktorý je vidieť. Že to celé má v sebe ďalšiu dimenziu, ktorá určuje a vysoko ovplyvňuje to navonok. Jednoducho druhá polovica v tomto duálnom svete. Naša vnútorná hodnota, ktorá vychádza z duše, nie z ega. Lebo v tom je pes zakopaný. Vonkajšiu hodnotu môžeme milovať pomocou ega. Na istý čas nám to dokonca môže celkom stačiť. Môžeme byť na seba pyšní, môžeme byť spokojní s tým, ako konáme a je to v poriadku. Ego je pre náš život potrebné a ak niekto povie, že sa ho treba zbaviť, nevie o čom hovorí. Ego je súčasťou, je druhou polovicou nás samotných a bez neho by sme to neboli my, ono nás robí originálnym, lebo naše duše sú v svojej prapodstate rovnaké a tak by to zas bolo o tom čiernobielom. Lenže zas a znova - rovnováha. Vo všetkom.

Tým, že som vyštudovala karmalógiu a začala som sa venovať aj karmickej astrológii, že som pri práci samej so sebou ale aj s klientmi videla, že pracovať len na tom, aby naše ego bolo v rovnováhe je fajn, ale v rovnováhe s čím? Všetky tieto skúsenosti ma prinútili hľadať hlbšie. Viac študovať, viac si všímať svoje vnútro a našla som dar, ktorý u mňa bol vždy, len som to tak celkom nevedela. Jednoducho som si uvedomila, že vidím (nie doslovne, ale iný výraz na to nenachádzam) niekam do hĺbky človeka, tam, kde je duša. Odrazu som začala vnímať duše a čumela som ako debil, čo všetko ľudia s ňou porobili. Neviem to na počkanie, nie pri každom, ale je to tam a práve vďaka tomu som si začala viac všímať tú moju, šla som cestou k nej tam niekde hlboko v bludisku seba samého. Zistila som, že som sama sebe zakázala mať radosť, že moja duša spala a len prežívala z jednej inkarnácie do druhej, nechala som ego, nech ma nesie buď vysoko alebo vláči v prachu zeme. Uvedomila som si, ako sami seba programujeme, koľko vzorcov nesieme v svojej duši, ako ju znásilňujeme, väzníme, ako sa k nej správame tak zle, ako by sme sa nesprávali asi ani k nepriateľovi. Zamieňali sme si to s egom ktoré sme obliekli do anjelských šiat.

Vtedy som si povedala - STAČILO. Uvedomila som si, že moja vonkajšia hodnota je stále ovplyvňovaná nielen egom ale aj dušou a ak som ju tak schovala, ako som schovala, ak som jej nedovolila roztiahnuť krídla, nemohla som byť tak naozaj šťastná, lebo vždy som to hľadala mimo seba. Lebo pomoc iným, lebo sa to patrí, lebo to mi pridáva na hodnote. A bla bla bla.... Robíme to všetci bez výnimky a ak si teraz poviete, že vy nie, vy to tak nemáte, fajn, pokojne si to myslíte ďalej, raz možno prídete na to, ako veľmi ste sa mýlili.

Konečne som začala dávať všetky nánosy bahna z duše preč. Začala som si uvedomovať, že moja vonkajšia hodnota, na ktorej som pekne popracovala a bola naozaj dôležitá je síce na tom dobre, ale tá vnútorná, tá bola na bode mrazu. Už nie je. Konečne nie je, konečne som ju po dlhej nečinnosti rozbehla, roztiahla krídla a pochopila, že slovo NIE je v živote človeka dôležité lebo je pre nás dobré tak ako aj slovo ÁNO. Byť sebcom, pretože sa nenecháme zneužívať, vydierať a tlačiť do polohy, že toto sa má znamená nájsť svoju vnútornú hodnotu. Znamená to byť NAOZAJ SÁM SO SEBOU. Znamená dovoliť duši, aby konečne mohla v tom našom domčeku rásť, lietať a byť tým, kým je. Aby si podala s egom ruku a spoločne v rovnováhe, harmónii a spokojnosti šla týmto svetom. Aby rástla a pomáhala nám, aby sa učila a robila nás lepšími. Aby naše ego vrnelo blahom, lebo duša mu dodá hodnotu a nebudeme si ju musieť zvyšovať inde než v sebe. Samozrejme, že aj okolie má na nás vplyv a je to dobré, je to v poriadku, do toho času, kým je v náš prospech duchovného rastu a nie je to len o zneužívaní.

Moje milé dušičky. Či už mi veríte alebo nie, je to tak nejako. Možno to vidím z môjho uhlu pohľadu, ale v podstate to je tak. Pointa všetkých múdrych kníh, techník a neviem čoho všetkého je presne o tomto. Nájsť seba samého. A kto sme my? MY????? Sme dušou, sme vedomím, sme telom. Sme teraz jeden celok. A ak nedáme všetky tri časti dokopy - vedomie je v podstate tým večným ohňom, čo nás poháňa, tak vždy budeme neucelení, nespokojní. Vždy sa budeme hľadať v iných ľuďoch, vzťahoch, prácach, v hrdinoch z kníh, filmov ale kedy sa pozrieme na seba?

Milovať sa a mať vybudovanú svoju vnútornú hodnotu znamená byť so sebou v rovnováhe, znamená to vedieť povedať áno, ak cítime, že niekto potrebuje našu pomoc, povedať nie, ak vnímame, že nás niekto chce len zneužiť, že to pre nás nie je dobré. Znamená to byť sám pre seba tým zdravým sebcom, egoistom, byť tým, čím byť chceme. Ak budeme zdravo sebavedomí z duše a nie z ega, slovo egoista dostáva úplne iný zmysel - ten správny zmysel. Je to možno malý rozdiel ale obrovsky dôležitý. Je to nuansa ktorá nás odlišuje od všetkých ostatných. Je to ten správny pomer lásky k sebe samej. Ani veľa a ani málo. Tak akurát, hoci láska ako taká je nevyčerpateľná a ak ju budeme vnímať ako energiu pravej lásky, nie ako sprofanovaný pojem, ktorým sa dnes zaštiťuje kde kto, vyhrali sme. Pretože je to zdroj nekonečna, láska je grálom našej energie, vnímania, šťastia, spokojnosti, je tým, čím sme my. Aká je teda tá vaša láska? Lebo ona len odráža vás... Nielen zvonka ale aj zvnútra.

Prajem vám, aby ste našli to pravé pre vás. Nie pre iných. Raz som kdesi videla obrázok, kde bol náhrobný kameň a na ňom stálo (parafrázujem): "S mojím životom boli spokojní všetci okolo mňa, len ja nie." Naozaj chceme svoj život žiť tak, aby s ním boli spokojní všetci okolo len my nie? Neviem ako vy, ale ja už nie. A preto som tam, kde som. Možno ma opúšťajú ľudia, ktorí to nedokážu pochopiť, že odrazu poviem NIE, ľudia, ktorí mi už nerozumejú, lebo už pre nich nie som potrebná. Ale je to tak správne. Je to ich cesta a toto je moja. Musím ísť tou svojou cestou, nie cestou iných ľudí. Moja cesta je o pochopení, že jediná osoba ktorá ma nikdy nemôže opustiť som ja sama. Každé ráno keď sa zobudím, vnímam seba, vždy som so sebou. Ak sa hnevám na seba, nemôžem od seba odísť, ak sa smejem, smejem sa zas len sama so sebou a v sebe. Skrátka, ak nedokážeme milovať tú najdôležitejšiu časť - nás samotných, ako chceme milovať iných? Tak si zo života púšťam preč tých, ktorí doň nepatria. A rada privítam tých, ktorí na nejaký čas patriť budú. Niekedy vidím, že mi do života príde človek, ktorý doň patrí, vidím úžasnú dušu, ale on sa rozhodne z neho odísť, čo je veľká škoda, lebo pre nič za nič doň nevstúpil, ale je to jeho rozhodnutie. Jeho cesta a tak všetkým tým, ktorí prichádzate a odchádzate prajem len to najlepšie. Život je ale úžasný, pretože nakoniec vám aj tak dá niekoho, kto s vami dokáže udržať krok, pretože to cíti a vníma podobne.

Lenže toto všetko je aj o tom, ako sami seba vnímame, ako máme nastavenú svoju vnútornú hodnotu. A ona nám dáva pocity istoty, sebahodnotenia, zdravého, bez klapiek a modelov, ako by to malo vyzerať. Sme akí sme. Vidím to a aj keď je mi občas smutno, lebo ak vidím nádhernú dušičku, ktorá je ale dobre schovaná a nešťastná, chápem, že s tým nič neurobím. Pomoc musí prichádzať z vás samotných. Nik iný to za vás neurobí. Môžete požiadať o pomoc, môžete skúšať kadečo, ale v samotnom základe si to musíte odmakať sami. Ak niekto očakáva, že mu život zmení nejaký terapeut, technika, karty či bosorovanie, nech sa rýchlo vráti nohami na zem, kým ho život nepreplieska rukou v železnej rukavici. Všetko toto vám môže pomôcť uvedomiť si kým ste. Ukázať smer, chvíľku s vami kráčať, ale zmena nastane len vašim pričinením.

Ako teda nájsť vnútornú hodnotu? Možno neuveríte, ale stačí na to len odpustiť si a dovoliť si.... Veľa vecí si zakazujeme a ani o tom nevieme a to je obrovská chyba, ktorá sa na nás podpíše. Ale tak, vždy je to o nás samotných a o tom možno niekedy nabudúce.

Veľa šťastia na tej vašej ceste... Možno to bude cesta tatorového blázna ako u mňa a možno to bude úplne iná cesta, vždy však cesta do stredu samého seba.

S láskou a svetlom pre vás pripravila Pavlína