Hodnota - kto si? (1) - Všeobecne

06.03.2017

Z každej strany sa na nás valí ako sa máme milovať, aké je dôležité odpúšťať. Stále nás niekto presviedča o tom, že najdôležitejším v živote človeka je namiesto kameňom hádzať chlebom a pri fackaní nastaviť aj druhú stranu vlastnej tváre. Máme si dávať pozor na to, aby sme neboli pyšní, aby sme naopak boli skromní, aby sme neboli egoisti a sebci. Aké dôležité je pomáhať iným a aké duchovne vyspelé je myslieť na iných a rozdávať sa...

Krásne slová však?

Naozaj si to myslíte?

Fakt ste presvedčení, že prvý odsek je gro celého nášho života? V princípe. Fakt?

Je tu niekto kto si to nemyslí?

Nuž, boli to rečnícke otázky, pretože odpovedať mi reálne asi nemôžete, ale budem celkom rada, ak sa vyjadríte v komentároch. Ak... Aj ticho je odpoveďou.

Osobne si myslím, že síce to krásne znie, ale v skutočnosti je to celé o inom. Môžem si to dovoliť tvrdiť, pretože mám za sebou vlastný prerod, pochopenie a vyskúšala som asi kadečo, tak ako každý, kto hľadá sám seba. Poďme si to trocha rozmeniť na drobné.

Milovať sa. Áno, je dôležité sa milovať. Môj prvý verejný článok kedysi dávno roky dozadu bol naozaj o tom, aby sme sa milovali. MY SAMI. Mala som tam návod ako na to. Musím sa nad tým pousmiať. Bol to milý článok a vcelku pravdivý. Ale s odstupom času mierne naivný. Pretože v čase, keď som ho písala som nebola tam, kde som dnes a svet som videla trocha inými farbami a v iných uhloch. Dnes som úplne inde a tak sa k tomu môžem vyjadriť inak. Vtedy mi celkom nedošlo, ešte nemohlo, že som v podstate opisovala to, ako si zvýšiť vlastnú hodnotu - VONKAJŠIU. Vtedy som naozaj netušila, že hodnota človeka je základom. A to, ako sa dokážeme milovať je len odrazom toho, akú hodnotu pripisujeme sebe. Netušila som, že hodnoty vlastne máme dve. A obe sú pre nás prepotrebné. Jedna je tá vonkajšia a druhá vnútorná. Dokopy tvoria jeden celok. Myslím, že najlepším prirovnaním je analógia s hemisférami mozgu. Mozog máme len jeden a ten je zložený z dvoch hemisfér (prosím, nejdeme do ďalšieho delenia). Pravej a ľavej. Vedcom či lekárom je už známe, že obe hemisféry sú v podstate samostatné, nezávislé jedna od druhej. To je fakt. No súčasne je to aj tak, že jedna bez druhej nie sú úplne ucelené, pretože vzájomne si vymieňajú informácie a ak dokážeme jednu aj druhú hemisféru využívať rovnocenne podľa potreby - vyhrali sme a nič viac nepotrebujeme. Našli sme grál.

S našou hodnotou je to rovnaké a všetky tie vecičky hore súvisia s nastavením našej hlavnej hodnoty, nazvime ju trebárs sebaúcty. Zdravej sebaúcty, nie falošnej, nie naučenej, nie komfortnej, nie tej, ktorá sa nosí podľa toho, kedy normalita začína byť patológiou a patológia normalitou. Sebaúcta, ktorá počíta aj so sebou a zvysoka kašle na to, že podľa okolia je to sebectvo, namyslenosť, že tam chýba pokora a skromnosť. Tak toto už mám fakt dávno za sebou a keď počujem reči o pokore a skromnosti, za ktorými ale stojí totálna nevedomosť, celkom dobre si precvičím oči prevracaním smerom nahor. Pre mňa je to len ďalšia forma toho, ako človeku zviazať krídla, ako nenechať duši aby sa prejavila. Lebo medveď, lebo pán farár, lebo ulica... Lebo tak sa to sluší a patrí, lebo....

Myslím si, že falošná skromnosť alebo pokora je na rovnakej úrovni ako neskutočná namyslenosť a egocentrizmus. Ubíja nášho ducha. Tlačí nás k zemi, uberá nám na vlastnej hodnote, minimálne tej vnútornej a ak máme nerovnováhu v jednej alebo v druhej hodnote, tak aká môže byť naša sebaúcta? Ako sa môžeme naozaj milovať? NAOZAJ, nie len pro forma aby sme boli cool. Vrátim sa k hemisféram. Doba nás tlačila do tej ľavej a aha ako to dopadlo. Na (sprosté slovo) figu borovú. Rovnako nie je dobré, aby sme to zas tlačili do tej pravej. To zas bude o ničom. Ak by nemali obe svoj zmysel, asi by ten hlavný konštruktér, ktorý kedysi navrhol, ako má vyzerať ľudské telo, v ktorom bude prebývať duša , tak by nainštaloval len nejaký orech v dutine lebečnej, nech nám to tam aspoň hrká. To by potom svoj účel splnilo podstatne viac.

Hodnota vonkajšia a aj vnútorná veľmi ovplyvňuje skoro všetko. Dovolila by som si to napísať aj bez slova skoro, ale predsa len, časom možno prídem na niečo ďalšie, tak nech mám príbeh na pokračovanie. Momentálne je to ale môj názor. Bez vlastnej hodnoty, ktorú si prideľujeme my sami - bez nej nie sme nikto a nič, sme len bábky v rukách iných, otroci márnivosti, závislosti, neistoty a ustráchanosti. A ďalších samých "úžasných" vzorcov, ktoré sme si priniesli z rodiny, od priateľov, spoločnosti, od každého, len nie od seba. Myslím, že ľudstvo v súčasnosti nie je na rozmachu evolúcie ale v dekadencii hodnôt (všetkých) a involúcii rútiacej sa dole voľným pádom.

Kedysi som vplyvom všetkého čo sa okolo mňa dialo bola utlačená. Moja duša dieťaťa dostala lekcie života a tak ako sa to deje každému, dialo sa to aj mne. Nechala som si zviazať krídla, prijala som vzorce spoločnosti, rodiny, priateľov. Hodnotila som samu seba podľa toho, ako ma hodnotili iní. A to je riadny zmätok, lebo pre niekoho ste úžasní a pre iných totálna nula, takže ako sa v tom vyznať? Kto potom naozaj som? Kto sme? Je pre nás podstatný názor iného človeka? Vety typu: "toto nemôžeš, čo by na to povedali ľudia", "toto sa nerobí, hanbi sa", "v nedeľu musia byť na stole jedine rezne"... a bla bla bla. Tak sa z nás stávajú buď sivé myšky alebo narcistickí trolovia. To sú extrémy a potom je tu šedý priemer - stávame sa tak nejak divne uniformovaní, všetci rovnakí s miernymi odlišnosťami. Viem, poriadok je potrebný, normy majú svoj zmysel, anarchia nie je to pravé orechové. Ale mám na mysli to, že osobnostne sme sa stali skoro rovnakí. Všetci frustrovaní, s ohnutými chrbtami, s nulovou hodnotou alebo neskutočným posunom medzi jednou a druhou. Namyslení jedinci s pocitom, že svet patrí im a zvyšok je plebs. Tých kategórii nemáme zas až tak veľa. Lenže ja viem, že duše sú jedinečné, originálne, že stojí za to, aby sme ich milovali, aby sme prestali byť len tí, čo myslia "naľavo" a začali sa pozerať aj "napravo". Aby sme medzi jednou a druhou stranou vybudovali most z dúhy. Aby platilo a = b. Ako von tak aj dnu, ako hore, tak aj dole. To síce platí, ale na poli totálnej politickej trápnosti, čo sem nepatrí.

Vrátim sa teda na začiatok. Ak nemáme v rovnáhe seba, ak nemáme dobre nastavenú hodnotu, potom sme ochotní byť skromní (falošne), lebo sa to od nás očakáva, sme ochotní sa rozdávať, aby sme v očiach iných boli chrumkaví, sme ochotní sa nechať vydierať rečami typu - ak máš dar, budeš karty či výklady robiť zadarmo. Jasné vážení. Už a zaraz. Inak ako vydieraním to nazvať neviem, bez urážky. Samozrejme, aj v dávaní zadarmo a za odmenu musí byť rovnováha. Ale len ten, kto má sám v sebe rovnováhu to dokáže. Iba ten, kto si váži sám seba, sám seba aj vie oceniť a vie, kedy môže byť len čisto dávajúci... Ono to sem celkom nepatrí, ale ak som to už načala, tak to aj dokončím. Nie každému sa to bude páčiť, ale viete čo? To je už vaša nastavená hodnota. Myslím si, že existuje mnoho ezoprostitútov, ktorí dokážu zneužiť ľudskú bolesť, smútok, nešťastie a vytiahnuť prachy z fakt človeka - trosky, ktorý je ochotný dať aj to posledné čo má, lebo sám si už pomôcť nevie. A takémuto človeku sa oplatí pomôcť aj zadarmo, prečo nie. Je to ľudské, prirodzené. Je to naozajstná pomoc. Ktorá sa vráti iným spôsobom. No človek, ktorý tak zúfalý nie je, tomu ani na um nepríde povedať že za čas a prácu niekoho iného si chce zaplatiť, nie, to je len o vydieraní a o tom, že vlastne žiadny problém nemá, alebo teda je to len niečo, s čím by si možno poradil aj sám, ale načo, keď stačí žiadať veci zadarmo. Ak teda nejde o nič závažné, tak fajn, prečo nedodržať rovnováhu? Pozrite sa. Medzi hlavné základné prežitie patrí naplnenie potrieb ako je hlad, oblečenie a strecha nad hlavou. Ak je niekto hladný, skutočne hladný, kúpite mu jedlo a nebudete od neho žiadať za to peniaze. Lebo je v núdzi, naozajstnej. Nebudete za to žiadať nič, lebo ste niekomu možno práve zachránili život. No ale ak hladní nie ste ale jednoducho idete a potrebujete zaplniť komoru lebo jesť treba, tak chcem vidieť, ako vám jedlo v obchode predajú zadarmo, lebo veď by mali, nie? Tiež majú dar na predaj. Takže ako predavač to jedlo zadarmo nedáte. Nie je to núdza. A o tom to je. A kto má v sebe trocha slušnosti a vlastnej sebahodnoty aspoň v plus mínus rovnováhe, tak to chápe. Zvyšku to nevysvetlí nik.

Teraz by sme sa mali pozrieť na to, čo to je tá hodnota vnútorná a čo vonkajšia a ako sa naozaj milovať. A komu v skutočnosti odpúšťať. Lenže o tom až v druhej časti.

S láskou a svetlom...

Pavlína