Prečo vznikajú choroby alebo stres pod drobnohľadom

28.01.2017

O tom, že stres je zodpovedný za mnoho chorôb asi písať veľa netreba. Mnoho ľudí si ale myslí, že sú voči stresu odolní a malá dávka neuškodí. Ako to teda s nami naozaj je? Je stres príčinou všetkých chorôb? Dvaja lekári Alexander Loyd a Ben Johnson sú presvedčení, že áno.

Aby sme pochopili, čo to stres je, je dôležité uvedomiť si, že tak ako označujeme za depresiu naše smútky ale v skutočnosti nejde o klinickú chorobu, tak máme tendenciu považovať za stres naše každodenné problémy. To, čo naozaj spôsobuje choroby je fyziologický stres, ktorý vzniká, keď sa náš nervový systém dostane do nerovnováhy. Nazvime to stres na bunkovej úrovni. Samozrejme, poznáme aj stres situačný, inými slovami, existujú faktory, napríklad problémy v práci, s financiami a podobne, ktoré u niekoho môžu spustiť stresovú reakciu a u iného nie, preto situačný, osobne si to priraďujem k slovu situácia, no každý na ňu reagujeme inak. Stres v malom množstve je pre nás prospešný, ale permanentný stres, nech už je situačný alebo akýkoľvek iný, k úžitku určite nebude. Preto sa teraz poďme pozrieť na ľudský nervový systém.

Náš autonómny nervový systém kontroluje takmer 99,99 % všetkého, čo sa v našom tele deje a my sme ušetrení myslieť a riešiť procesy, ktoré sa dejú automaticky ako napríklad prísun inzulínu na zvládnutie cukru, práca obličiek, čriev, žalúdka a podobne. Náš mozog je každú jednu sekundu zaplavený informáciami v množstve cca 5 biliónov bitov, z ktorých si uvedomujeme asi len desaťtisíc bitov. Tento náš autonómny nervový systém (ANS) je zložený z dvoch zložiek, ktoré musia byť v rovnováhe, inak vzniká stres. Pozrieme sa na to bližšie. Ide o PARASYMPATICKÝ nervový systém (PNS) a SYMPATICKÝ nervový systém (SNS).

PNS v sebe zahŕňa všetko to, čo zodpovedá za rast, liečenie teda údržbu nášho tela a má v sebe mnoho z automatických činností o ktoré sa vedome starať nemusíme.

SNS - tento systém je niečo ako naša bojová jednotka v zálohe a nevyužíva sa tak často. Zohráva však v našom zdraví obrovskú úlohu. Na hodinách psychológie nás učili, že v prípade krízy, ohrozenia v našom tele môžu nastať dve obranné reakcie tela a to ÚTEK alebo BOJ. A presne na toto je SNS. Naše telo je pripravené buď bojovať alebo utekať pred nebezpečenstvom, ktoré ohrozuje náš život. V prípade, že nastane v našom živote takáto situácia, v tele sa toho začne veľa diať. Zmení sa tok krvi, prestane smerovať k žalúdku na trávenie potravy, nesmeruje ani k obličkám či čelovým lalokom aby sme mysleli. Jednoducho v rámci obrannej reakcie boja alebo úteku sa tok krvi zameriava do svalov, pretože naše telo sa nazdáva, že bude musieť bojovať alebo utekať (je to v závislosti od každého jednotlivca, príznaky jedného alebo druhého v tomto prípad nie sú až tak dôležité). Povedané inými slovami, ak je naše telo postavené do situácie, že má dôvod sa domnievať, že mu ide o život, aktivuje sa SNS (sympatický nervový systém), ktorý ovplyvňuje tok krvi a stará sa o to, aby sme si vyslovene chránili holý život a v tej chvíli sa akoby "vypne" PNS (parasympatický nervový systém). Dáva to logiku. V tej chvíli nie je pre telo dôležité, či prebieha trávenie alebo vyplavovanie toxínov, pretože ak sa nezachránime, všetky tieto veci budú pre nás nepodstatné.

Kameňom úrazu je, že SNS preberá "vládu" na čas nevyhnutnej záchrany života a potom by opäť mal byť v "zálohe" a my by sme mali mať opäť v činnosti PNS, aby naše bunky rástli, liečili sa a celý biochemický proces prebiehal tak ako má. Lenže ak naše telo bude pod vplyvom informácií, ktoré spúšťajú SNS, v podstate odstavujeme samo liečiaci proces nášho tela. A to prinesie nevyhnutne po určitom čase poruchu, nerovnováhu, ktorá sa prejaví chorobou. Každý z nás máme v sebe zabudovaný úžasný mechanizmus, ktorý má istú toleranciu alebo niečo ako nádobu, ktorú môžeme plniť stresom a stále bude naše telo zvládať všetko ako má. Ale akonáhle sa daná nádoba naplní až po okraj, nemôžeme čakať nič iné než nerovnováhu. A to je základ pre vznik choroby.

Predstavte si SNS ako vojakov v zálohe. Akonáhle sa v "kasárňach" ozve poplach, z veliteľstva (mozgu) odíde vysielačkou (bunkami) do centra (imunitného systému) rozkaz k akcii. Vysielačka, teda bunky sú priamo spojené s koncami nervov, ktoré sú súčasne aj bunky imunitného systému. Nebudem zachádzať do medicínskych podrobností, pre nás je dôležité, že tieto bunky sú súčasťou nervového systému a sú priamo napojené aj na imunitný systém. Sú nositeľmi informácie bojuj alebo utekaj. Možno sa pýtate, fajn a prečo by môj mozog mal vysielať takéto rozkazy? Nuž preto, lebo v súčasnosti je celý svet postavený hore nohami a my žijeme v stave bojuj alebo uteč skoro permanentne. A to bez ohľadu na to, ako si myslíme, že sme voči stresu odolní. Existuje istá štúdia, ktorá zisťovala ako to s nami je. 50 % opýtaných uviedlo, že v strese nie sú a 50 % zas že áno. Po testovaní na meranie fyziologického stresu, teda stresu na úrovni buniek bolo u prvej skupiny (odpoveď - stresom netrpím) nameraná hodnota fyziologického stresu u 90 % respondentov. Čo z toho vyplýva? Že stres je naozaj tichý (alebo schovaný a neviditeľný) spúšťač chorôb. A že je nevyhnutné udržiavať rovnováhu v našom nervovom systéme. Čo nie je tak celom jednoduché, ale určite sa to dá. Ale to by už bola iná téma a aj k nej sa určite ešte dostanem. Dôležité je si ale uvedomiť, že všetko máme vo vlastných rukách, vlastných hlavách a nikto to za nás neurobí. Môže nám ukázať cestu, podať "barličku", ale samotná práca, to je naša vlastná a neprenosná "makačka".

Na záver si dovolím napísať myšlienku z istého výskumu: "Bunka v rastovom a liečebnom režime je chorobám nedostupná." A pridávam ďalšiu: "Choroba je jednoducho najslabším článkom reťaze, ktorá sa roztrhne pod tlakom zvaný stres."

S láskou a svetlom

Pavlína