Strach verzus ilúzia

05.02.2017

Jedna moja dušička mi poslala istý text, ktorý krásne hovorí o tom, ako si tvoríme svet, aké sú naše hranice a akým spôsobom v podstate funguje naša vedomá tvorba reality. Prečítajte si to a nechajte múdrosť schovanú v texte vojsť do vášho srdca... Nechajte v sebe plynúť lásku, nie strach. 

Volchv sedel na vrchu hory a čakal. Každú chvíľu sa mal objaviť ten, koho čakal už veľmi, veľmi dávno. Nakoniec sa odzadu niesli kroky a prichádzajúci človek podišiel k Volchvovi. Sadol si vedľa neho.

- Pozdravujem ťa, Volchv, - s potešením v hlase povedal Človek.

- Vitaj, pútnik, - odpovedal Volchv.

Mlčky tam sedeli, Volchv i Človek. Dlho sedeli.

- Si starý i múdry, Volchv, - odrazu započal Človek rozhovor, - Môj život sa mi zdá nesprávny. Zdá sa mi plný ilúzií. Chcem sa ich zbaviť. Povedz, ako to mám urobiť?

- I riekni, Človeče, prečo hľadíš na tie ilúzie?

- No asi ... - zamyslel sa Človek, - Asi preto, že sa bojím uvidieť to, čo je za nimi.

- A to je tvoja odpoveď. Hľadaj svoje strachy, za každým z nich je ilúzia.

Volchv sedel na vrchu hory a čakal. Uplynuli už tri roky od návštevy Človeka. Už - už mal znova prísť. Nakoniec zozadu započul kroky. Kto - to si popiskoval pieseň. Zložiac sa vedľa Volchva, Človek povedal:

- Ďakujem ti, Volchv. Ani pamiatky neostalo po mojom predošlom živote. Rodina sa rozpadla, priatelia odišli, príbuzní ma zavrhli. No, som šťastný. Za to ti ďakujem, Volchv.

- Som rád, že to počujem, - odvetil Volchv, pohliadnuc na Človeka prižmúril oči a povedal, A skutočne si sa zbavil svojich strachov? Skutočne ťa nič nedesí?

- Máš pravdu. Bojím sa. Bojím sa starnúť.

- Na základe čoho si presvedčený, že by si mal?

- Ako to, - úprimne sa udivil Človek, - Všetci starnú, aj ja musím.

- A ak nemusíš? - znovu prižmúril oči Volchv.

- Znamená to, chceš povedať, že je to tiež ilúzia?

Volchv sedel na vrchu hory a čakal. Prešlo mnoho rokov od chvíle, keď za ním prišiel Človek. No Volchv vedel, že ešte príde. Zozadu bolo počuť kroky.

- Zdravím ťa, Volchv.

- Vitaj, Človek, - odvetil Volchv, - Vidím, že si stále mladý a plný síl.

- Áno, vďaka tebe. No mám ešte jednu otázku.

Človek zaváhal:

- Smrť. Veľmi sa bojím smrti.

- Veď predsa už poznáš princíp, - usmial sa Volchv.

- Ach, takto! Znamená aj smrť, že je to ilúzia?

- Áno. Aj smrť - tiež.

- A ty? - chytro sa chcel opýtať Človek, no zarazil sa. Nebolo už koho sa pýtať. Na vrchu sedel sám.

- Aj ty, - odpovedal Človek sám sebe.

Dlho sedel Človek na vrchu hory. Veľmi dlho. Nakoniec vstal a riekol:

- Je ešte jedna vec, ktorej sa bojím. Tá jediná, ktorej som sa vždy bál.

V tej chvíli sa svet vôkol stratil.

Človek šiel. Šiel nikam. A v rukách mal štetce a farby.....